Náhrobný kameň je výstrahou.

Náhrobný kameň, pomník pôvodne namal nič spoločného so smútkom, úctou alebo „ukázaním sa“ pred ľuďmi. Aj tu bola poverčivosť a snaha zosnulého prikryť čím väčším závažím, kameňmi, aby sa náhodou „nevyhrabal“ z hrobu. Tento zvyk má svoje hlboké korene. Ľudia mreli, hynuli na každom mieste, a tam ich obyčajne aj pochovávali. Neraz sa okolo tela naskladali len kamenie, aby ho nezožrali divé zvieratá, a aby sa varovali pocestní, že tu niekto leží, takže tadiaľ nemá prejsť a postúpať po hrobe. Náhrobný kameň bol proste výstrahou. Neskoršie, v čase kresťanstva, sa na hrob kládli kríže. Oznamovali, že tu leží kresťan. Pochovávalo sa všade, ale postupne sa hroby vzďaľovali od príbytkov živých, aby ich neznepokojovali duchovia, a tak vznikali prvé cintoríny. Tu sa, obyčajne kameňom, označil hrob jednotlivca. Prvé nápisy sa zjavili na hroboch významných ľudí, kde sa okrem mena uvádzali aj ich zásluhy, úspechy a apelovalo sa na okoloidúcich, aby sa modlili za pokoj ich duše.  Dnes je nápis na náhrobnom kameni samozrejmosťou, takže na súčasnom cintoríne nikde nechýba aj „odkaz“, ako napr.: „Čo ste teraz vy, boli, sme aj my a čo sme teraz my, budete aj vy.“