Na Veľkonočnú nedeľu sa v kostole svätili košíčky s jedlom (vajíčka, šunka, koláče,…). Po skončení omše gazdiné s posväteným jedlom rýchlo utekali domov, pretože tradícia hovorila, že čím skôr s jedlom do chalupy prídu, tým skôr budú zberať úrodu.
Od štedrovečernej večere až do polnočnej omše sa nesmie chodiť cez pole. Kto to poruší, do roka zomrie.
Dievča, ktoré chce vedieť meno svojho budúceho manžela, v deň sv. Lucie musí ponoriť jedno jabĺčko do vody. Každý deň potom odpiť trošku z vody, v ktorej je jabĺčko. Počas cesty domov z Polnočnej omše, musí toto jablko jesť. Meno chlapca, ktorý sa k nej prvý ozve, bude menom jej manžela.
Muž, ktorý začal na Luciu s výrobou dreveného stolčeka bez použitia klincov a na Štedrý večer na polnočnej omši na ňom sedel, uvidel pri oltári všetky dedinské strigy. Mali pri sebe aj predmety, pomocou ktorých ľuďom škodili. Jedna mala šechtárik na dojenie, do ktorého odoberala krave mlieko, iná mala maselnicu, ďalšia zas lopatu na chlieb. Po svätej omši mal muž utekať rýchlo domov, aby ho miestne bosorky nedolapili. Pri úteku za seba hádzal mak, pomiešané obilie alebo ihly, ktoré strigy nemohli prekročiť a zbieranie im zabralo toľko času, že dotyčný stihol utiecť.
4. decembra je sviatok svätej Barbory a v tento deň je zvykom dávať si do vázy čerešňovú vetvičku. Ak do Štedrého dňa vykvitne, bude do roka svadba. Niekedy dievča túžiace po vydaji dávalo do vody viac čerešňových vetvičiek, každú nazvalo menom chlapca, a ženíchom mal byť ten, ktorého vetvička vykvitla najskôr. Verilo sa tiež, že dievčaťu, ktoré už nie je pannou, vetvičky nevykvitnú. Vetvičky si dievčatá dávali za pás na polnočnej omši. Mládenec, ktorý si vetvičku od dievčaťa zobral, dal si ju za klobúk a takto jej vyznal lásku.
Inokedy sa počítalo, koľký deň po Barbore vetvička rozkvitne, aby sa určil najšťastnejší mesiac budúceho roku.